Kamarát ju jemne upozornil, že chcel nie plátok citróna, ale polovicu. Citrón doniesla. Na polievku sme čakali takmer dvadsať minút. Potom prišlo na rad druhé jedlo. Mne slečna doniesla rebierka, ale namiesto kaše som mala zemiaky.
-Prosím vás, donesiete mi tú kašu, o ktorú som vás prosila?
-A nedali vám ju? - spýtala sa s pohľadom priamo opretým na tanier. Na môj tanier.
-Veď vidíte, že nie- odpovedám prekvapene. Bez slova vzala tanier a odišla.
Medzitým doniesla kamarátovi tú šunku. Jeden tanier, podotýkam. A znova odišla.
Vrátila sa s mojim tanierom. Kamarát ju poprosil o chren, repu a chlieb.
-Všetko bude, postupne - znela jej odpoveď.
-Ale ja to nechcem jesť postupne, ale spolu, viete? - odpovedal.
Slečna naštvaná odišla. V reštaurácii bolo pár ľudí a okrem nej obsluhovali ešte ďalší dvaja čašníci. Žiaľ, nie nás...
Slečna opäť prišla, doniesla chren v jednej a repu v druhej miske. Kým sme jej stihli povedať, že zabudla na chlieb, opäť odišla. Keď som ju len tak zbadala stáť a pokukovať po rajóne, zavolala som ju.
-Ešte sme si objednali chlieb- povedala som. Bez slova odišla a vrátila sa s chlebom. Z jej práce som mala čudný pocit. Bola odmeraná, mali sme pocit, že ju tá práca nebaví. Slov ako prepáčte, a chutilo vám sme sa nedočkali. Keď sme odchádzali, pozdravili sme. Neodzdravila. Čo na to povedať? Alebo napísať? Nič, ale viac sa tam najesť určite nepôjdeme.
